22. mája 2014

O čo sa vlastne hádame?

Vlado Gregor
Je to problém večný a starý, očakávať katastrofu, keď sa veľmi darí
Je nesmierne zaujímavé, ako sa niektoré spory a hádky opakujú v stále nových maskách a prevlekoch. Pelagius s Auréliom Augustínom sa sporili o tom, či človek môže niečo dosiahnuť vlastným úsilím, alebo skutočne všetko závisí od Božej milosti. Tieto spory pretrvávajú dodnes a boli príčinou nielen zmysluplných debát, ale aj náboženských vojen. Pritom si stačí uvedomiť, že keď nám Boh dáva možnosť dosiahnuť niečo vlastným úsilím, tak je to nezaslúžený dar, a teda vlastne Božia milosť. Tak o čo sa vlastne hádame?

Základný problém je v tom, že tak jednotliví ľudia, ako aj rôzne skupiny a spoločenstvá sa snažia o nerozpornú pravdu, o ktorej už netreba diskutovať. Lenže to nejde, milí moji, a veľmi sa vám uľaví, keď si to uvedomíte. My sa musíme naučiť chápať svoje obmedzenia a nesmieme si pre ne robiť príliš ťažkú hlavu. Uznajme si navzájom tú jednoduchú pravdu, že Boh, keď stvoril vesmír a človeka, tak tým vlastne v istom zmysle dobrovoľne obmedzil sám seba. Pretože potenciálne je všetko možné a hádam si to dokážeme aj predstaviť, ale nie je to možné reálne.
Je to smutná vec, ale pokiaľ sa človek netrápi a neplahočí, pokiaľ nie je chudobou, chorobami, ponižovaním a inými bolesťami dohnaný na pokraj svojej existencie, tak akosi nedokáže pochopiť a prežiť úplne jasné a základné pravidlá a definície... Boh nám v osobe Ježiša Krista a jeho životnom príbehu, ktorý si pravidelne opakujeme, dal jasné príklady a návody, ale my vždy máme tendenciu obracať ich naruby, pokiaľ sa nám a či našej skupine len trochu lepšie darí. Ani pri tých najlepších úmysloch a snahe o najväčšiu bezhriešnosť nemáme nič zaručené a ak si toto pokorne neuvedomujeme, všetky naše perfektnosti a dokonalosti sa obrátia proti nám.
Najväčším pokušením človeka je pocit vyvolenosti, predurčenosti a túžba po tom, aby sme prostredníctvom akejsi oddelenosti boli lepšími, ba dokonca sa stali dokonalými. Pomysleli by sme si, že Kristus takýmto omylom a márnym snahám konečne zabránil, že naozaj zvrhol toho satana a pokušiteľa do bezodnej hlbiny, ale žiaľ, my ľudia a akčné skupiny, ktoré tvoríme, ho stále z tých hlbín vyťahujeme a aktualizujeme. Raz ho uchopíme za rohy, raz za chvost a jeho prostredníctvom si vytvárame stále nové modly a modely dokonalosti, perfektnosti a či len konečnej oddelenosti a modernosti.
Raz zbožňujeme národ, inokedy štát, raz vieru, inokedy vedu, raz slobodu, inokedy plánovanie, raz stranu, inokedy triedu a vždy máme po sebe čo opravovať. Vďaka tomuto nášmu úpornému a neúprosnému „tlačeniu na pílu“ sa nám nielen nedarí ovládať základné a jednoduché procesy, ale stále musíme utekať pred zánikom. Jedinou nádejou a oporou je nám viera, že všetko toto sa Božím prostredníctvom obráti k zdarnému koncu. Pretože ak stvorenie vesmíru a zrod človeka sú čímsi veľkolepým a neopakovateľným, pevne verím, že tak, ako ohňostroj zvykne byť ku koncu najkrajší, tak dopadne nádherne aj Božie stvorenie.
Je teda chvályhodné sa na Boha a jeho milosť spoliehať, ale treba k tomu priložiť aj vlastné úsilie, pretože najlepšie dokáže korigovať svoje chyby práve ten, čo ich robí. Obetných baránkov už ľudstvo vyprodukovalo dosť a stále hľadá ďalších. Práve pre tieto tragické procesy sa treba stále zamýšľať nad našimi obmedzeniami a vinami a nehanbiť sa prosiť o permanentné odpustenie svojich, niekedy aj neúmyselných a nevyhnutných chýb. Najväčším hriechom je asi to, keď tie chyby, zločiny a prenasledovanie nevinných robíme s jasnou hlavou, pýchou a bezočivosťou.
Naša vina, naša vina, naša preveľká vina...
::
Autorom príspevku je Vlado Gregor.
::
Súvisiace články:

1 komentár:

  1. Bolo by to ľudské, keby to tak bolo: "... najlepšie dokáže korigovať svoje chyby práve ten, čo ich robí." Lenže ten, kto robí chyby ich zvyčajne nevidí a zvyčajne ani neverí tým, ktorí ho na jeho chyby upozornia. Je to tak ľudské... :)

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.