Je Cirkev v kríze?

Ilustračná snímka
JM - PriestorNet

O kríze sa hovorí v poslednej dobe často. Zvyčajne sú pritom na pretrase jej ekonomické aspekty, už menej aspekty sociologické, kultúrne a duchovné. Málokto povie, že súčasná kríza západnej spoločnosti je prvotne krízou mravnou. Sme totiž ešte priveľmi náchylní všetko posudzovať cez prizmu úspechu a zisku. A tak nám (vo verejnej diskusii) uniká podstata: Bez dobrej morálky nebude ani dobrá ekonomika, ani poriadok, ani dobré medziľudské vzťahy.

Prejavy krízy sa však stupňujú, a tak čoraz viac ľudí začína chápať veľkosť problému a hĺbku jeho koreňov. Sekularizačné tendencie naberajú na sile a náboženstvo akoby strácalo dych. Krízové javy v spoločnosti súvisia s nedostatočnou vitalitou európskeho kresťanstva. Objavujú sa úvahy o kríze Cirkvi. V protikresťanských kruhoch sú do značnej miery živené snahou o zneváženie a oslabenie všetkého, čo patrí do kresťanského hodnotového systému, ale o vnútornej kríze vážne premýšľajú aj veriaci ľudia, ktorým záleží na zdravom živote cirkevného spoločenstva a na zachovaní pravej viery.

Kultúra (č. 13/2015) uverejnila článok Ľudovíta Košíka s názvom Cirkev v slepej uličke?, v ktorom autor hľadá príčinu toho, že „Cirkev v posledných desaťročiach stratila na sile i počte“. Konštatuje: „Bez Boha je život nemožný. Takýto život môže priniesť len mnohé komplikácie, na ktoré doplatia aj mnohí nevinní a nezainteresovaní.“ Pýta sa: „Aká je reč Cirkvi v dnešnom odkresťančujúcom sa svete? Kde je tá Cirkev, ktorá po stáročia úspešne budovala kresťanské osobnosti, rodiny, národy, spoločenstvá, rehole i štáty?“ Premýšľajúc o negatívnych javoch súčasnosti a slabnúcej náboženskej praxi, kladie Ľudovít Košík aj sugestívnu otázku, načo je taká Cirkev, akú vidíme dnes, aký má zmysel, keď prestáva byť soľou a nevedie človeka k večnému šťastiu.

Ruský mysliteľ Vladimír Sergejevič Soloviov v diele Duchovné základy života zdôrazňuje: „Cirkev sa nepoškvrňuje našimi hriechmi, lebo jej svätosť nie je od nás, hoci aj pozostáva z nás... Cirkev nie je len zhromaždením ľudí (veriacich), ale predovšetkým tým, čo ich zhromažďuje, t. j. zhora ľuďom danou podstatnou formou zjednotenia, ktorej pomocou ľudia môžu mať účasť na Božstve.“ Takto vnímame Cirkev očami viery – ako Božie dielo, ako mystické telo Kristovo. A z tohto hľadiska, v duchovnom zmysle, môžeme len ťažko – ak vôbec – hovoriť o jej kríze či dokonca zániku. Zamyslime sa: Môže byť Cirkev, ktorú založil Kristus, v úpadku? Veríme predsa „v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev“ (Nicejsko-carihradské vyznanie viery).

Nielen z vierouky, ale aj z hlbšej analýzy dejinného vývoja vyplýva, že treba prvotne hovoriť o kríze viery, resp. o kríze identity. Povedané slovami Alexandra Solženicyna (Súostrovie Gulag): „Čiara oddeľujúca dobro od zla pretína srdce každého človeka.“ V problémoch sa ocitá človek! – osobitne človek dneška, ktorý nemá dostatočnú oporu v spoločenských štruktúrach a zvykoch, človek neraz osamotený a dezorientovaný, keďže už ani rodina neposkytuje také pevné zázemie ako v minulosti. Boj dobra a zla vo svete a v človeku prebieha od počiatku dejín, ale možno povedať, že z aspektu ľudského jedinca a jeho identity je naša doba nielen špecifická, ale aj mimoriadne zložitá. Vedecko-technické vymoženosti nás (paradoxne) privádzajú na trasovisko relativizmu a zle chápaná sloboda vytvára takpovediac trh márnosti, na ktorom sa všeličo ponúka, aj všeličo škodlivé, hoci v lákavom obale; pritom manipulovanie s ľudským vedomím nadobudlo sofistikované podoby.

Podnetné myšlienky k tejto problematike priniesol americký politik, žurnalista a spisovateľ Patrick Buchanan v knihe Smrť Západu. Vychádzajúc z jeho úvah môžeme načrtnúť hlavné príčiny úpadku náboženského života v posledných rokoch či desaťročiach.

Nepriatelia kresťanstva a Cirkvi našli účinný spôsob ovplyvňovania más. Už neuplatňujú, aspoň nie v našom civilizačnom priestore, násilie ani priamočiare agitovanie, ale vsadili na „princíp slasti“ (prijatie tohto princípu propagoval Herbert Marcuse, jeden z ideológov neomarxizmu). Ľuďom sa ponúka zábava bez obmedzení a rozkoš bez zábran, sľubuje sa im sloboda, sexuálna emancipácia a pohodlný život... Človek s oslabenou duchovnou imunitou, ovplyvnený priemyslom zábavy, ľahko podľahne.

Kultúrnu sféru a masmédiá ovládli takmer úplne ľudia s nekresťanským až protikresťanským zameraním. Novodobí revolucionári si totiž uvedomili, že kultúra má na človeka veľký vplyv, zatiaľ čo mnohí takzvaní konzervatívci oblasť kultúry a školstva zanedbali, podľahnúc bludu ekonomizmu – v domnienke, že človek je ekonomický tvor a že voľný trh znamená raj na zemi (podľa Buchanana je však takéto zmýšľanie vlastne zrkadlovým obrazom marxizmu).

Hospodársky pokrok, podporený prírodovednými objavmi, priniesol nebývalý blahobyt. Viacerí to síce spochybňujú, no je faktom, že ľudia v Európe sa nikdy doteraz nemali po materiálnej stránke tak dobre ako v súčasnosti (iná vec je, či nie na úkor budúcich generácií). A s hojnosťou, ako nás učia dejiny, prichádza rozmaznanosť a pocit sebestačnosti (človek si povie: ja Boha nepotrebujem! ...existuje vôbec?). Vytráca sa zmysel pre obetu, silnie túžba po živote v pohodlí.

Ďalšou príčinou úpadku náboženského povedomia je postupný rozklad tradičnej rodiny, vyvolaný viacerými faktormi, napríklad feminizmom, čo má zhubný vplyv na človeka a jeho vnímanie vlastného ja. Feminizmus sa stal zbraňou, okrem iného, proti rodinnej mzde, ktorá umožňovala chod domácnosti z platu muža – aby žena mohla zostať doma. Boj proti rodine pokračuje, radikálni pokrokári sa ani netaja zámerom dosiahnuť úplné zrušenie rodiny v jej pravom význame.

Napokon treba spomenúť – vychádzajúc z úvah Patricka Buchanana – chyby a zlyhania tých, ktorí mali byť vzorom, či už ide o kresťanských politikov alebo aj niektorých členov cirkevnej hierarchie: formalizmus, kompromisníctvo, podpora vojnových dobrodružstiev, osobné mravné zlyhania atď.

Vráťme sa však k úvodnej otázke. Je Cirkev v kríze? Keď hovoríme o svätosti Cirkvi, neznamená to, že v nej nemá byť pohyb. Otázku, či by sa Cirkev nemala zmeniť, či by nemala svoje štruktúry prispôsobiť dobe, aby účinnejšie oslovila hľadajúcich a pochybujúcich, predostrel pápež Benedikt XVI. v príhovore na stretnutí s angažovanými laikmi, ktoré sa konalo v nemeckom Freiburgu 25. septembra 2011. Spomenul súčasný úpadok náboženského života a odklon značnej časti pokrstených od Cirkvi. Ďalej sa vyjadril v tom zmysle, že potreba zmeny tu je, tá však vyplýva v prvom rade z nutnosti neustálej obnovy, ku ktorej sú veriaci kresťania povolaní. Na duchovnej ceste nemožno ustrnúť. Zmena musí teda vychádzať nie z nárokov sveta, ale z úlohy, ktorú Cirkev má: „Poslanie Cirkvi vychádza z tajomstva Trojjediného Boha, z tajomstva jeho stvoriteľskej lásky.“

Kresťanská viera vždy budila u niektorých pohoršenie. Ako hovorí Benedikt XVI., vyplýva to čiastočne z ľudských nedostatkov jej hlásateľov, no najmä z náročnosti, ktorú na človeka kladie – veď ohlasuje Nesmrteľného, ktorý trpel a zomrel na kríži, hlása prísľub vzkriesenia a večného života nám smrteľníkom. Čo z toho vyplýva? Iba hlboký vzťah k Bohu nám umožní naplniť svoje poslanie. Treba sa nám modliť a prosiť o požehnanie a silu Ducha Svätého, aby sme „každý na svojom pôsobisku mohli stále znovu rozpoznávať Božiu lásku a milosrdenstvo a svedčiť o nich“ (Benedikt XVI.; In: Vox č. 12–13/2014).

Duch doby, celková atmosféra v spoločnosti a faktory prostredia nepochybne vplývajú na človeka. Mohlo by sa zdať, že jedinec je bezmocný, že týmto silám nedokáže vzdorovať, ak vôbec chce. Lenže aj atmosféru doby tvoria ľudia. Spomenuli sme špecifiká súčasnosti, ale nasledovanie Krista (Pravdy) nikdy nebolo ľahké. Pomôžme si znova myšlienkou Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. V knihe Úvod do kresťanstva píše: „Viera nebola nikdy postojom automaticky vyhovujúcim sklonom ľudskej existencie.“ Aj v stredoveku, keď boli fakticky všetci veriacimi – „bol veľký zástup tých, čo sa len viezli, a pomerne malý počet tých, čo naozaj vstúpili do vnútorného pohybu viery“. Každý ľudský jedinec musí nanovo a sám za seba vybojovať zápas o svoju dušu, bez ohľadu na dobu, do ktorej sa narodil. Reči o kríze Cirkvi môžu byť aj výhovorkou, pokusom zvaliť vinu na iných, resp. na akési neurčité sily osudu. Stále však platí: Človeče, zmeň seba a zmeníš svet!

Ján Maršálek

(Článok bol pôvodne publikovaný v časopise Kultúra.)

::

Súvisiace príspevky:

Viera a pravda

Odkiaľ a kam, človeče? 

Migranti a naša budúcnosť