- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

20. októbra 2021

Panna Mária a diktátor Stalin (9)

 

Karol Dučák
Živorenie kresťanstva v ZSSR počas éry Chruščova a jeho nasledovníkov

Éra Chruščova znamenala zlom vo vývoji sovietskej spoločnosti. Bol to prvý sovietsky predstaviteľ, ktorý v roku 1959 navštívil USA a snažil sa o zlepšenie vzťahov so Západom. Ako prvý predstaviteľ ZSSR prekonal priepasť medzi Katolíckou cirkvou a Sovietskym zväzom, dokonca nadviazal priame kontakty s rímskym pápežom.

Od tohto momentu už Sovietsky zväz nebol nikdy taký ako predtým, aj keď sa podstata socialistického zriadenia nezmenila. Hoci Chruščov nechal strieľať do robotníkov a pomohol tankami potlačiť Maďarskú revolúciu v roku 1956, predsa len politiku ZSSR výrazne poľudštil a priblížil ku kresťanskému svetu. Avšak ani tento politik nebol nábožensky založený človek, ktorý by prekypoval sympatiami voči kresťanstvu.

Paradoxné na celej veci je, že práve Chruščov patril v temných tridsiatych rokoch predvojnovej éry medzi Stalinových obľúbencov. Pomáhal s „očistou“ strany a mal spoluvinu na tom, že „nepriatelia ľudu“ boli posielaní na smrť alebo do gulagov, teda v žiadnom prípade to nebol humanista s jemnými spôsobmi.

Ešte aj v roku 1937 Chruščov vyhlasoval, že „Stalin je to najlepšie, čo ľudstvo má, pretože Stalin je nádejou, je očakávaním, je majákom, ktorý ukazuje cestu všetkému pokrokovému ľudstvu“ (citované podľa: dennikn.sk/blog).

Situácia sa výrazne zmenila až po Stalinovej smrti, predovšetkým však na 20. zjazde KSSZ, prvom po Stalinovej smrti, ktorý sa konal od 14. do 26. februára 1956. V predposledný deň zjazdu, 25. 2. 1956, predniesol vtedajší prvý tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita Sergejevič Chruščov svoj pamätný tajný prejav, v ktorom odhalil všetky Stalinove zločiny a postaral sa o zbúranie kultu jeho osobnosti. Mnohí členovia KSSZ boli šokovaní a ich viera v komunistické ideály bola do základov otrasená.

V tajnom prejave sa Chruščov okrem iného vyjadril o „neprípustnosti glorifikácie jednej osobnosti a jej pripodobňovanie akémusi nadčloveku s nadprirodzenými vlastnosťami Boha, lebo niečo také je duchu marxizmu-leninizmu cudzie. Tento človek potom akoby všetko vie, všetko vidí, za všetkých myslí a všetko môže urobiť; vo svojom konaní je neomylný“ (moderni-dejiny.cz).

V otrasenej spoločnosti čoskoro nastali zmeny. Niektorým politickým väzňom zmiernili tresty, do práce sa mohli vrátiť odborníci, ktorých režim v minulosti odstavil na vedľajšiu koľaj, vďaka miernejšej cenzúre sa k čitateľom „legálne dostali diela Alexandra Solženicyna (Jeden deň Ivana Denisoviča), Borisa Pasternaka (Doktor Živago) a iných zakázaných autorov, o slovo sa hlásili avantgardní umelci“ (dennikn.sk/blog).

Určite najkritickejší a najdôležitejší moment éry Chruščova bola kubánska raketová kríza, ktorá hrozila prerásť v ničivú jadrovú apokalypsu. Keď 15. októbra 1962 získali Američania dôkazy o umiestnení sovietskych rakiet na Kube, J. F. Kennedy, prezident USA, zareagoval a vyhlásil námornú blokádu. V ultimáte bolo uvedené, že ak Sovietsky zväz nestiahne rakety z Kuby do 48 hodín, Spojené štáty použijú silu. Sovietsky zväz však odmietol ustúpiť, a tak sa svet ocitol na pokraji jadrového konfliktu. Keďže Kennedy vedel o sympatiách najvyššieho sovietskeho predstaviteľa N. S. Chruščova k pápežovi, rozhodol sa využiť ich na záchranu svetového mieru. Prostredníctvom svojho dôverníka Cousinsa, ktorého vyslal do Ríma, požiadal pápeža o sprostredkovanie. V tejto kritickej situácii sa mimoriadne osvedčila nová vatikánska Ostpolitik (východná politika), otvárajúca pápežovi dvere na Východ.

Ján XXIII. napísal naliehavé mierové posolstvo J. F. Kennedymu aj N. S. Chruščovovi s plamennou výzvou: „Naliehavo prosím hlavy štátov, aby sa neuzatvárali pred výkrikom ľudstva: Mier, mier. Urobte, prosím, všetko, čo je vo vašej moci, aby ste zachránili mier. Takto zabránite hrôzam vojny, ktorej strašné následky si nevie nik predstaviť. Vyjednávajte, prosím, ďalej“ (citované podľa: priestornet.com).

Úsilie pápeža bolo korunované úspechom: 24. októbra prišla súhlasná odpoveď od Chruščova a v nedeľu 28. októbra Chruščov ubezpečil Kennedyho, že rakety budú z Kuby stiahnuté. Tým bol svetový mier zachránený. Neskôr sa sám Chruščov vyjadril: „To, čo urobil pápež pre mier, vojde do dejín“ (citované podľa: priestornet.com).

Žiaden sovietsky predstaviteľ predtým sa nedostal tak blízko k pápežovi ako Chruščov, ktorý cítil k Jánovi XXIII. dokonca istú náklonnosť. Preto rozhodol, že po dlhoročnom väzení v pracovných táboroch bude prepustený na slobodu metropolita Slipyj, hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine, s podmienkou, že navždy opustí svoju vlasť. Chruščov sa verejne vyjadril, že tento krok vykonal preto, aby urobil radosť pápežovi Jánovi XXIII., o ktorom sa okrem iného vyjadril: „Tento pápež je svätec“ (citované podľa: noveslovo.sk).

Napriek tomu však Chruščov bol a až do smrti aj ostal nevyspytateľným človekom, plným protirečení. Aj keď výrazne poľudštil politiku ZSSR a priblížil krajinu ku kresťanskému svetu, nikdy sa nestal filantropom a ľudomilom. Naplno sa to prejavilo v roku 1958, keď sa stal predsedom Rady ministrov ZSSR. Vtedy sa nedokázal ubrániť manierom neobmedzeného vodcu. Nešťastným výsledkom toho bolo „okrem iného svojvoľné darovanie ruského polostrova Krym Ukrajine, obnovenie trestu smrti pre ‚lupičov socialistického majetku‘, zásahy proti Cirkvi, či streľba do protestujúcich robotníkov v juhoruskom Novočerkassku, ktorá si vyžiadala 26 mŕtvych; 116 demonštrantov postavili pred súd, ktorý nad siedmimi z nich vyriekol ortieľ smrti“ (dennikn.sk/blog).

Krutým paradoxom tej ťažkej doby bol fakt, že hoci došlo k zblíženiu ZSSR s Vatikánom, situácia sovietskych kresťanov sa nezlepšovala ani počas Chruščovovej éry, ani po jeho odstavení z aktívnej politiky. Naopak, postupne sa zhoršovala. Kým v roku 1960 mali pravoslávni veriaci k dispozícii ešte 13 008 chrámov, v roku 1970 ich bolo už len 7 338 (porov. pravoslavie.ru).

Náboženskej slobody sa sovietski kresťania nedočkali ani za Chruščovových nástupcov Brežneva, Andropova a Černenka. Zlom nastal až v roku 1984, keď pápež Ján Pavol II. zasvätil svet vrátane národov Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

 

Definitívny triumf Panny Márie v Rusku

Dňa 25. 3. 1984 došlo v prelomovej udalosti v dejinách Ruska i Katolíckej cirkvi. Pápež Ján Pavol II. v súčinnosti s biskupmi sveta, vrátane biskupa Pavla Hnilicu, nachádzajúceho sa práve v tom čase priamo v moskovskom Kremli, zasvätil svet vrátane národov Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Právoplatnosť tohto zasvätenia písomne potvrdila portugalská rehoľníčka sestra Lucia, ktorej sa Matka Božia zjavovala vo Fatime v roku 1917. Lucia o tomto zasvätení napísala dňa 8. 11. 1989 okrem iného toto: „Áno, bolo uskutočnené tak, ako si ho priala Matka Božia...“ (citované podľa: priestornet.com).

To bolo v poradí už tretie zasvätenie sveta a Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktoré vykonal pápež Ján Pavol II. Prvé sa uskutočnilo dňa 7. júna 1981, na sviatok Turíc, v Bazilike Santa Maria Maggiore, mesiac po atentáte, ktorý na pápeža spáchal Ali Agca. O rok neskôr pápež zasvätenie zopakoval počas ďakovnej púte do Fatimy.

Pápež Ján Pavol II. však nebol prvý pápež, ktorý zasvätil Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Prvé zasvätenie vykonal jeho predchodca pápež Pius XII. dňa 31. októbra 1942 – ako už bolo uvedené v siedmej časti (porov. priestornet.com).

Zasvätenie, ktoré uskutočnil Ján Pavol II. v roku 1984, sa však od zasvätenia vykonaného jeho predchodcom Piom XII. líšilo predovšetkým tým, že v čase zasvätenia sa priamo v moskovskom Kremli nachádzal slovenský biskup Pavol Hnilica, osobný priateľ pápeža Jána Pavla II., ktorý riskoval svoj život, aby v duchovnom spojení s pápežom Jánom Pavlom II. zasvätil Rusko Nepoškvr­nenému Srdcu Panny Márie.

Toto zasvätenie neostalo bez odozvy. Už v roku 1985 sa začali diať veľké veci. Ku kormidlu najväčšej krajiny sveta sa dostáva Michail Gorbačov. Napriek tomu, že je členom KSSZ, je pokrsteným kresťanom, ktorý presadzuje perestrojku a glasnosť. Sloboda prejavu, tlače, zhromažďovania a náboženského vyznania sa stala neslýchanou novotou v krajine, po desaťročia zovretej obručami totality. Gorbačov začal modernizáciu hospodárstva a politické zmeny, vďaka ktorým začali ľudia slobodnejšie dýchať. Práve on umožnil disidentovi Sacharovovi a jeho manželke Jelene Bonnerovej návrat z vyhnanstva do Moskvy a dal tiež prepustiť z internácie ďalších popredných disidentov, napríklad Anatolija Ščaranského. Už počas prvého roka jeho pôsobenia na čele štátu odišli z vysokých funkcií mnohí ministri a stranícki tajomníci. Gorbačov odmietal existenciu monopolu politických strán (v roku 1986) a výlučnosť akéhokoľvek štátu vo vnútri Východného bloku (v roku 1987). V roku 1988 podporil alternatívne formy vývoja politiky a rezolútne odmietol Brežnevovu doktrínu, právo intervencie a zasahovania. Zasadil sa o odsun sovietskych jednotiek z Afganistanu, ktorý bol zavŕšený vo februári 1989. Umožnil dokonca aj súkromné podnikanie v malom. To boli najdôležitejšie momenty pre oslobodenie krajín bývalého Východného bloku od totality a neslobody. Svojím pôsobením Gorbačov ovplyvnil politický vývoj v satelitoch Sovietskeho zväzu, v ktorých dostala priestor glasnosť a perestrojka.

Ateistický režim sa nezadržateľne rúcal a vo vyprahnutej ruskej zemi pomaly ožívalo kresťanstvo. Jeden zdroj, odvolávajúc sa na článok v National Geographic z roku 2009, uvádza: „V roku 1987 boli v Rusku len tri kláštory; dnes je ich 478. Vtedy boli len dva semináre; teraz ich je dvadsaťpäť. Najnápadnejšia je explózia počtu kostolov, z asi dve tisíc v Gorbačovovej dobe na dnešných takmer trinásť tisíc“ (thecatholicthing.org).

Po desaťročiach útlaku nastáva neuveriteľný rozkvet kresťanstva a tento nezvratný trend pokračuje v súčasnom Rusku aj po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Ale o tom viac v nasledujúcej, poslednej časti tohto seriálu článkov.

 

Karol Dučák

 

::

Panna Mária a diktátor Stalin (1)

Panna Mária a diktátor Stalin (2)

Panna Mária a diktátor Stalin (3)

Panna Mária a diktátor Stalin (4)

Panna Mária a diktátor Stalin (5)

Panna Mária a diktátor Stalin (6)

Panna Mária a diktátor Stalin (7)

Panna Mária a diktátor Stalin (8)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.