Prečo má socha
symbolizujúca spravodlivosť
zaviazané oči?
(Úvaha Pavla Duraja)
Koncom jari 2013, keď som
sa ráno vracal domov z prechádzky, prechádzal som okolo čerstvo pokoseného
trávnika pred domom a do nosa mi priamo „udrela“ vôňa čerstvo pokosenej
trávy. Uvedomil som si, že na to mi stačil jediný vdych. Keby som túto vôňu
chcel popísať slovami, definovať podľa serióznych pravidiel, čiže slovami,
pojmami, ktoré s daným pojmom, slovom nesúvisia, bol by som asi vedľa. Slová
„vôňa čerstvo pokosenej trávy“ som si definoval práve popísaným zážitkom. Ak
ich poviem niekomu, kto čerstvo pokosenú trávu ovoňal, ten vie, o čom
hovorím; ak ich poviem niekomu, kto ich takto „zadefinované“ nemá, ťažko mu to
vysvetlím inak, trebárs pomocou iných vôní. Dal by sa urobiť parfém s touto
vôňou, ale aj tu by musela byť osobná skúsenosť.
Pekným príkladom toho,
aké je slovo v takýchto prípadoch bezmocné, je skúsiť vysvetliť niekomu od
narodenia slepému, čo je to dúha. Možno potom bude vedieť o dúhe hovoriť pekne,
zasvätene, možno básnicky, či vedecky, ale nebude vedieť, čo to je dúha, nemá s ňou skúsenosť, nevidel
ju!